inferio.sk
Hviezdna obloha

Svetlo z hviezd

Hviezdna obloha

Lepšiu noc si Filip nemohol želať.
Večerná predpoveď počasia sľubovala minimálnu oblačnosť, bezvetrie a augustové teploty. Ideálne podmienky pre fotenie nočnej oblohy. Perzeidy dnes dosahovali svoj vrchol, bol odhodlaný zostať vonku až do rána, aby získal čo najviac dobrých snímok.
Začínal víkend a hlava ho nebolela, takže lepšiu náladu nemal už niekoľko týždňov.

Dal si neskorú večeru, vypil dve silné kávy, a naposledy skontroloval techniku. Batéria bola nabitá, prázdne pamäťové karty už čakali na nový materiál. Všetko bolo pripravené, a tak naložil vybavenie do starého Fiatu a vycúval z plného parkoviska.
Hodiny na autorádiu zobrazovali niečo po polnoci, keď sa prepletal centrom mesta. Mesiac už zapadol a mimo osvetlených ulíc bude obloha nádherná ako vždy. Nedokázal ovládnuť vzrušenie z nočného výletu, naladil obľúbené rádio, a zanedlho si pospevoval a bubnoval prstami po volante v rytme obľúbených rockových hitov.

Cez otvorené okno mu do tváre fúkal teplý letný vzduch, užíval si jazdu, ako už dávno nie.
Keď za sebou nechal labyrint križovatiek a semaforov, chodníky mimo centra zostali ľudoprázdne, a cestu mal iba sám pre seba. Musel sa ovládnuť, aby nepridal trochu plynu nad povolenú rýchlosť. Premávka bola nulová a ak by išiel dosť rýchlo, mohol by utiecť pred čímkoľvek.
Možno pred prázdnym a depresívnym bytom. Alebo aspoň pred tou posratou migrénou.

Tá bola zo všetkého najhoršia.
Bolesti sa začali objavovať asi pred mesiacom, neohlásene a bez príčiny.
V poslednej dobe bol v práci dosť vyťažený, preto to najskôr dával za vinu stresu. Vzal si dovolenku a dokonca sa vrátil k dychovým cvičeniam, ktoré mu pred pár rokmi pomohli zvládnuť školu, ale nepomohlo to.
Práve naopak, bolesti sa dostavovali stále častejšie a ich trvanie sa predlžovalo. Zatiaľ čo na začiatku boli iba malou nepríjemnosťou, v poslednej dobe ho dokázali paralyzovať na celé hodiny.
Počas tej doby mohol iba ležať v tme s pocitom, akoby mu niekto do čela vrážal klince. Pod zavretými viečkami videl blikajúce svetlá, ktoré krúžili a poletovali stále rýchlejšie, až mu z toho bolo na vracanie.
Občas dokonca počul nepríjemné pískanie, z ktorého sa mu chcelo kričať a strčiť si ukazováky cez uši až do lebky.

Práve tie halucinácie ho desili najviac.
Bol na vyšetrení, ale jeho mozog sa zdal byť v poriadnu, žiadny nádor ani epilepsiu nemal.
Podľa doktora migréna mala psychický pôvod a poradil mu, aby skúsil viac relaxovať. Takú radu si mohol strčiť niekam, kde hviezdy rozhodne nevidieť.

A tak sa napchával Panadolom a Ibalginom ako cukríkmi a strach z toho, že sa predávkuje, ho postupne opustil.
Nevedel, koľko tabletiek by si musel vziať, aby ho to zabilo, ani sa to nepokúšal zistiť. Bál sa, že ak by to vedel, dovolil by si zvyšovať dávky až na hranicu.
Filip nikdy neuvažoval nad samovraždou, ale ak by mal vzadu na hlave bezbolestný vypínač, možno by ho počas najhorších záchvatov použil. Urobil by čokoľvek, aby sa už nemusel pozerať na ten bláznivý svetelný kolotoč a nepočúvať to, čo znelo ako orchester nechtov na školskej tabuli.

Nie, kvôli nejakej migréne by sa nezabil.
Ale keď to bolo najhoršie, prevracal medzi prstami balíček liekov proti bolesti a zvláštnym spôsobom ho to upokojovalo. Bolo to ako držať rozbušku, posledný triumf. Keď potom bolesť vždy ustúpila, pripadal si trochu ako víťaz.
Bolo to hlúpe, to si uvedomoval. Ale stále lepšie ako úplná bezmocnosť. Dnes na to ale nechcel myslieť, a tak sa v myšlienkach zaoberal fotografovaním.
To mu vždy dokázalo prečistiť hlavu, rovnako ako nočná jazda a rock’n’roll.

Z rádia začal Chuck Berry na svojej gitare hrať Johny B. Goode, keď si Filip prekvapene uvedomil, že je už na okraji mesta. Tieto ulice boli plné stavebných firiem a skladov, v noci tu však bolo ticho.
Prešiel okolo benzínovej pumpy a odbočil na úzku cestu vedľa zanedbaného parku.
Uvoľnený a v dobrej nálade ani nepomyslel na ostražitosť, keď lúče zo svetlometov dopadli na osamelú postavu stojacu uprostred cesty.
Srdce mu vynechalo jeden úder, inštinktívne chcel dupnúť na brzdu. Na jeden desivý okamih ju nevedel nahmatať a jeho chodilo sa vznášalo v prázdnote. Auto sa rútilo vpred a zdalo sa, že nehode už nedokáže zabrániť.
Niekoľkokrát už čítal, že v extrémnych situáciách adrenalín zostrí zmysli a čas sa spomalí, nikdy si však nepredstavoval, že by to mohlo byť takéto.

Videl jasne všetky detaily, lesk svetla z pouličnej lampy na čelnom skle, svoje biele kĺby na rukách, ktorými sa odtláčal od volantu.
Jedovato zelené číslice na rádiu ukazovali čas 00:27 a to svetlo bolo v tej chvíli neznesiteľne jasné.
Toto sa nestane, preletelo mu hlavou, a vtedy sa mu konečne podarilo brzdu nájsť.
Tóny gitary prehlušilo kvílenie pneumatík, ten nepríjemný zvuk okamžite spoznal, a naskočila mu husia koža. Rovnaké pískanie počúval niekoľkokrát do týždňa, keď ho trápila migréna.
Zotrvačnosť ho hodila vpred a bezpečnostný pás ho zachránil pred tým, aby narazil čelom do volantu. Počul, ako sa batoh skotúľal zo zadného sedadla a pristál za ručnou brzdou.

Všetko utíchlo, iba Chuck Berry veselo spieval:

Deep down in Louisiana close the New Orleans,
Way back up in the woods among the evergreens…

Nárazník zastavil iba necelý meter od neznámeho, ale nezdalo sa, že by si to vôbec všimol. Ani sa nepozrel na auto, ktoré ho takmer zrazilo, naďalej stál otočený bokom k nemu a pohľad upieral niekde hore.
Zdalo sa, že ide o muža v stredných rokoch. Mal na sebe vyblednuté staré rifle a čiernu bundu, aj keď vonku muselo byť aspoň 25 stupňov. Hlavu v kapucni mal zvrátenú dozadu a Filip si vo svetle pouličnej lampy všimol jeho neupravené strnisko. Pozeral sa na oblohu a svoje okolie očividne nevnímal.
Vyzeral ako jeden z asociálov a bezdomovcov, ktorí sa v blízkom parku združovali ako krysy v kanáloch.
Filip stlmil rádio a vyklonil sa z otvoreného okna.

“Hej! Ste normálny?!”
Žiadna reakcia, ani len náznak toho, že by ho muž zaregistroval. Skúsil to znovu.
“Haló, počujete ma? Tu nemôžete len tak stáť, omrzel vás život?”
Nervózne ho pozoroval, ale ten čudák s neprítomným výrazom zízal na nebo, akoby sa tam odohrávalo niečo mimoriadne zaujímavé.
Filip sa tiež pozrel hore, ale nič nevidel. Svetelné znečistenie bolo aj na kraji mesta dosť silné, takže okrem niekoľkých jasnejších hviezd bola obloha čierna ako atrament.
Chvíľu zvažoval, či nemá vystúpiť, ale bol to hlúpy nápad.
Z toho chlapa vyžarovalo nebezpečenstvo. Nemohol byť pri zmysloch, keď tu stál sám v noci uprostred cesty.
Napadla ho však aj ďalšia možnosť.
Mohla to byt pasca. Niekde za kríkmi sa môžu skrývať jeho kumpáni, ktorí čakajú kým vystúpi z auta, a potom ho prepadnú. V tejto časti mesta boli krádeže a bitky na dennom poriadku.

Rýchlo zavrel okno a zamkol všetky dvere, potom zaradil spiatočku. Nech tu ten podivín stojí a pozoruje oblohu pokojne až do úsvitu.
Keď ho opatrne obchádzal, napoly čakal, že sa na neho vrhne a začne sa dobíjať do auta.
Nestalo sa však nič, neznámy sa ani nepohol, až kým ho pri ďalšej zákrute nestratil z dohľadu.
Ale ani potom sa Filip nedokázal uvoľniť.
Skoro som zrazil človeka, uvedomil si.
Stál síce neosvetlený mimo prechodu ako idiot, ale to nič nemenilo na tom, že nechýbalo veľa, aby ho vážne zranil.
Možno aj niečo horšie.
Mal šťastie, že stihol zabrzdiť. Stačilo pol sekundy a bolo by neskoro.
Napriek tomu sa ale nedokázal zbaviť nepríjemného pocitu, že došlo k nejakej chybe. Že niečo dôležité sa pokazilo.
Mal zvláštne nutkanie otočiť sa, aby sa mohol presvedčiť, či tam ten chlap stále je. Z nejakého dôvodu o tom pochyboval a ako sa vzďaľoval, napĺňalo ho to hrôzou.

To je nezmysel, presviedčal sám seba.
Si iba v šoku, to je všetko. Žiadny iný význam to nemá.
Ale čo ten zvuk?
To pískanie gúm na suchom asfalte sa až príliš podobalo na jeho zážitky z migrény, ktoré považoval za obyčajný prelud spôsobený bolesťou. Nikdy ho nenapadlo spájať si ho s niečím reálnym.

Netušil, čo si o tom myslieť, ale pokračoval v ceste.
Keď sa dostal z obývanej časti a odbočil na poľnú cestu, hudba zanikla v šume a praskaní z reproduktorov.
Chvíľu búchal dlaňou po palubnej doske, ale potom to vzdal a rádio vypol. Viezol sa v tichu, jediným zvukom bolo spokojné bručanie dieselového motora a tiché šumenie kukurice, ktorá rástla po oboch stranách cesty. Už sa neodvažoval zrýchliť, aj bez toho zážitku musel dávať pozor na zver.

Mesto obklopovalo niekoľko kilometrov polí a lesov bez umelého osvetlenia. Bolo to obľúbené miesto mladých párov, ktoré zvyčajne na hodinku zaparkovali niekde mimo zvedavých pohľadov. Filip nepochyboval o tom, že aj dnes ich tu niekoľko je a že väčšina z nich zrejme prišla kvôli inej zábave, ako pozorovať meteorický roj.
V túto chvíľu by si to s nimi najradšej vymenil.
Dobrá nálada ho opustila a v hlave mu znovu začala pulzovať tlmená bolesť, neklamné znamenie blížiaceho sa záchvatu.
Stráviť celú noc niekde na kopci za mestom sa už nezdal byť taký skvelý nápad, hlavne ak sa má polovicu času krčiť v bolestiach na zadných sedadlách.
Tak ľahko to ale nemienil vzdať.

Zastavil uprostred poľa a vypol motor, potom sa načiahol po svoj batoh a zbežne ho skontroloval. Zdalo sa, že pád prežil bez ujmy, keďže ale mala fotografická výbava väčšiu hodnotu ako jeho auto, staral sa o ňu s úzkostlivou starostlivosťou.
Našiel krabičku s liekmi a nasucho prehltol dve ružové tabletky, po chvíľke uvažovania si vzal ešte jednu.
Niekoľko minút sedel v predklone a dlaňou si zakrýval oči ako malé dieťa pri strašidelnom filme, v druhej prevracal medzi prstami krabičku s liekmi.
Snažil sa zhlboka dýchať a po chvíli skutočne cítil, ako bolesť ustupuje.

Vyhral, otočil tú mrchu hneď vo dverách. Od úľavy sa dokonca zasmial a utieral si čelo vlhké od potu.
Ešte nikdy predtým sa mu nepodarilo potlačiť migrénu hneď v zárodku a napĺňalo ho to zvláštnou rozjarenosťou.
Už bolo po jednej, ani si neuvedomil, že tu sedel takmer pol hodinu. Mal by sa čo najskôr dostať na kopec a rozložiť statív, ale namiesto toho vystúpil z auta do okolitej tmy.
Po oboch stranách úzkej poľnej cesty rástla vysoká kukurica, ktorá mu zakrývala výhľad na okolie.
Nemohol byť ale ďaleko od mesta, doliehali k nemu vzdialené sirény sanitky a policajných áut.
Okrem toho a cvrčkov blázniacich sa v tráve bolo úplné ticho.

Obloha bola plná hviezd a na chvíľu ho ohromila, ako vždy keď po dlhšej dobe vypadol mimo mesto. Už od detstva ho fascinovala predstava, že tie drobné svetelné bodky sú gigantické hviezdy plné žeravého plynu, niekde v nekonečnom vesmíre.
Nad obzorom sa mihlo niekoľko svetelných čiar, perzeidy na neho samozrejme nečakali.
Namiesto toho aby utekal po fotoaparát, oprel sa o kufor a pozoroval, ako horia v atmosfére.
Vykašlal sa všetko, na migrénu, ktorá sa môže za niekoľko hodín znovu ozvať, aj na autonehodu, ktorej sa tesne vyhol.
Toto bol relax, o ktorom ste hovorili, pán doktor. Možno na tom predsa len niečo bude.

Na takomto mieste bolo ťažké zaoberať sa nepríjemnými vecami. Nie, keď má nad sebou toľko cudzích svetov, vedľa ktorých jeho problémy vyzerajú bezvýznamne.
Galaxie, hmloviny, hviezdy, a dokonca aj planéty krúžiace okolo svojho vlastného Slnka.
Kým svetlo z nich doletí až k nemu, prejdú milióny rokov a množstvo ich medzitým zanikne. Takto vyzerali v čase dinosaurov a pozerať sa hore bolo ako cestovať v čase, aj keď iba jedným smerom.
Mnohé patrili k známym súhvezdiam a dokázal ich rýchlo nájsť. Veľká Medvedica na severe spoľahlivo ukazovala na Polárku, starodávneho sprievodcu všetkých námorníkov. Vedel, že niekde na východe je Urán, ale nedokázal ho presne určiť. Viac ho zaujímali hviezdy, v ktorých sa rodilo svetlo a ktoré sa po smrti mohli zmeniť na čiernu dieru, ktorá bude svetlo naopak pohlcovať.
Tie boli jedinými skutočnými pánmi času.

Ako ich v duchu pomenovával a zdravil, upútala ho neznáma skupinka hviezd priamo nad ním. Osem svetiel, ktoré svietili o niečo jasnejšie ako ostatné hviezdy, dosť blízko pri sebe, aby mohlo ísť o súhvezdie. Pred fotením však študoval hviezdnu mapu a žiadne podobné hviezdy na nej neboli.
Notebook nechal doma, takže to nemohol skontrolovať, ale zamyslene si ich obzeral.
Bolo na nich niečo zvláštne, ale nevedel to pomenovať.
Vyzerali ako hviezdy, boli podobne veľké a vyžarovali rovnaké biele svetlo. Skoro to vyzeralo, akoby sa snažili na hviezdnej oblohe splynúť s ostatnými, aj keď tam nepatrili.
Bola to smiešna myšlienka, ale potom si uvedomil, prečo mu to tak pripadá.
Neblikali. Všetky ostatné hviezdy sa nepatrne mihotali kvôli vlneniu teplého vzduchu v atmosfére, ale tieto svietili pokojne ako žiarovky. Malo to iba jedno možné vysvetlenie. Boli oveľa bližšie, niekde v atmosfére, pár kilometrov nad ním.
Už druhýkrát v ten večer mu naskočila husia koža.
Telo mal ťažké a iba matne si uvedomoval, že už niekoľko minút stojí a zíza hore, rovnako ako ten muž na ceste.
Mohol sa aj on pozerať práve na tieto svetlá?
Priťahovali jeho pohľad a asi si to iba nahováral, ale mal pocit, akoby ho sledovali.
Vedeli, že tu stojí a prezerá si ich.
Na niečo čakali.

Nemal z toho dobrý pocit, až príliš si uvedomoval, že stojí sám v noci uprostred poľa, niekoľko kilometrov od „civilizácie“.
Mal by odtiaľto vypadnúť, pokračovať v ceste, alebo sa vrátiť. Už mu to bolo jedno, chcel ísť odtiaľto preč.
Práve vtedy, keď bol rozhodnutý znovu nastúpiť do auta, sa svetlá pohli.
Na okamih bol presvedčený, že sa mu zatočila hlava, ale stál pevne na zemi, a ostatné hviezdy zostali na svojom mieste.
Podozrivé svetlá začali chaoticky poletovať po oblohe ako svätojánske mušky, menili smer tak rýchlo a nečakane, že by to nezvládli ani bojoví piloti.

Na čo sa to práve pozerá? Toto neboli meteority, ani lietadlá.
Filip vedel o astronómii dosť na to, aby považoval UFO za médiami nafúknutý nezmysel. Takmer všetky údajné pozorovania sa dali jednoducho vysvetliť pyrotechnikou, lampiónmi, alebo družicami na obežnej dráhe.
Ale napriek tomu tu teraz bol a videl niečo, čo nebol schopný vysvetliť. Bola to skôr intuícia ako logika, ktorá mu našepkávala, že vidí niečo inteligentné.
Niečo, čo sa vymyká prirodzenému chodu sveta.
Svetlá sa zväčšili, keď zostúpili nižšie, ale stále nepočul žiadny zvuk. Teraz boli natoľko jasné, že sa okolité hviezdy ponorili do tmy a svetlo ho priam oslepovalo.
Nemali žiadny určitý tvar, boli iba uzlíkmi svetla, ktoré sa k nemu neustále približovali.
Musíš odísť, hovoril k svojmu strnulému telu. Hneď!
Iba s námahou urobil prvý krok, potom sa mu podarilo rozhýbať kĺby a niekoľkými krokmi prejsť až k dverám na strane vodiča.
Jeho ohromenie vystriedala nastupujúca panika, keď skočil na sedadlo a pokúšal naštartovať, zatiaľ čo vonku okolo neho prebleskovalo biele svetlo.
Museli už byť blízko.

„Poďme!“ zavrčal na auto a udrel päsťou do prístrojovej dosky. Motor naskočil.
Kto to povedal, že násilie a technika nejdú dohromady?
Neunúval sa ani zapnúť si pás a vyrazil čo najrýchlejšie po hrboľatej ceste. Spod kolies odletovali kamene a otáčkomer sa šplhal až niekam do nebies, keď nestíhal preraďovať.
Túžil vyžmýkať z auta maximum, ale pri väčšej rýchlosti mal problém udržať ho vo vyjazdených koľajach.
Svetlá s ním stíhali držať krok, občas zazrel v zrkadle oslepujúce bliknutie, ale väčšina z nich sa zrejme vznášala priamo nad ním.
Svetlo rýchlo silnelo, takže na niekoľko sekúnd okolie vyzeralo takmer ako cez deň. Videl stovky metrov kukurice pred sebou a srdce sa mu prepadlo až niekam do žalúdka.
Toto nezvládne, nepodarí sa mu ich striasť.
Už bolo tak oslepujúce, že okolo seba nič nevidel a musel privrieť oči. Povrch cesty sa zmenil, natriasanie na hrboľatej ceste prestalo, a auto išlo odrazu hladko ako po asfalte. Rádio sa samé od seba zaplo a Chuck Berry znovu spustil na gitare tú istú pesničku, čo predtým.
Filip otvoril oči a na sekundu sa mu zdalo, že je svetiel niekoľkonásobne viac, vzápätí si však uvedomil, že sú to obyčajné pouličné lampy a reklamné pútače.

Stáli na svojich miestach, to on sa pohyboval okolo nich.
Po lietajúcich svetlách nebolo ani stopy, znovu bol v meste a okamžite spoznal ulicu, ktorou už dnes prechádzal.
Do tváre mu fúkal letný vánok a v tmavom interiéri auta žiarili číslice 00:27.
Pred sebou uvidel nehybnú mužskú postavu a s najsilnejším déjà vu vo svojom živote sa pokúsil zabrzdiť, bolo to však beznádejné.
Ozvala sa hlasná rana, keď telo narazilo do kapoty a viezlo sa niekoľko metrov spolu s ním. O sekundu neskôr sa mu podarilo zatlačiť na brzdový pedál, pískanie pneumatík sa ozývalo ešte hlasnejšie ako prvýkrát, a do toho sa ozýval spev z rádia:

Deep down in Louisiana close the New Orleans,
Way back up in the woods among the evergreens…

Výbuch bolesti sa podobal na ohňostroj, keď hlavou narazil do volantu. Migrény sa s tým nedali ani porovnať.
Pred očami sa mu tentokrát zotmelo a chvíľu balansoval na okraji bezvedomia. Všetko sa točilo.
Keď bol schopný znovu sa rozhliadnuť, uvidel tmavú postavu ležať ďaleko pred autom, kam ju odhodil náraz.
Nie!
Vystúpil a musel sa pridržiavať kapoty, aby nespadol.
Hlava ho pekelne bolela a stále cítil silný závrat, ale podarilo sa mu dotackať sa až k nehybnému telu na ceste.
Nevidel žiadnu krv, ale to nemuselo nič znamenať.
Muž ležal na chrbte, pravú ruku mal skrútenú pod sebou, a oči zavreté.
Filip si nedokázal spomenúť ani na jedinú vec z hodín prvej pomoci, ktoré mali v autoškole. Skúsil nahmatať pulz, ale nič necítil.

„Pomoc!“ zavolal do noci a zdalo sa mu, že od benzínovej pumpy počuje nejaké hlasy.
Sklonil sa k mužovej tvári a zacítil slabý, páchnuci dych.
Nadvihol mu jedno viečko, ale čierna, široká zrenička, iba neprítomne hľadela pred seba.
Filip sa tam pozrel tiež, ale videl iba čiernu oblohu a zopár skutočných hviezd. Boli na svojich miestach,
tak ako vždy.
***
Jesenné počasie zmenilo poľnú cestu, ktorou pred dvomi mesiacmi tak uháňal, na niečo, čo sa podobalo dráhe rallye. Filip chvíľu váhal, ale nakoniec vystúpil z auta, aby sa mohol rozhliadnuť. Za denného svetla všetko vyzeralo inak.
Vysoká kukurica tu už nebola, namiesto nej sa ho obklopovali kilometre mokrej, rozrytej pôdy. Pod jeho nohami to nevyzeralo o nič lepšie.
Nemal sem vôbec jazdiť. Posledné čo potreboval, bolo zapadnúť v tejto zablatenej diere.
Predstava, že by tu uviazol, ho desila, aj keď do zotmenia zostávalo ešte niekoľko hodín. Netušil, či je na správnom mieste, nemal sa podľa čoho orientovať.

Čo čakal, že tu nájde? Stopy pneumatík? Kruhy v obilí, alebo v kukurici?
Možno by mu to pripadalo aj smiešne, ak by nemal v hlave taký chaos, aký zažíval od toho augustového večera.
Udalosti po nehode boli jasné a logické. Sanitke a polícii trvalo iba pár minút, kým dorazili na miesto. V tej dobe už pri ňom bolo niekoľko ľudí z okolia, a niekto z nich zrejme privolal pomoc. V stave, v akom sa Filip nachádzal, nebol schopný rozumne uvažovať.
Muža previezli do nemocnice s ľahším otrasom mozgu a niekoľkými menšími ranami, ako zázrakom sa mu nič vážnejšie nestalo.
Oveľa väčšie problémy ho čakali, keď záchranár v sanitke našiel malý revolver, ukrytý v zadnom vrecku jeho nohavíc. Na otázky polície odmietol odpovedať. Krvné testy potvrdili, že bol zdrogovaný dosť na to, aby pri prechádzaní cez cestu vbehol priamo pod auto.
Aspoň tak to Filip polícii povedal.

Jednoducho vyrazil za mesto fotografovať hviezdy, keď sa na ceste nečakane objavil ten chlap, takže už nestihol zabrzdiť.
Zdalo sa, že z toho vyviazne celkom dobre, dokonca mu ani nevzali vodičák. Iná verzia by mu zaistila skôr návštevu u psychiatra.
Čo by mal povedať? Že toho muža prvýkrát nezrazil, a na poli za mestom videl UFO, keď predychával záchvat migrény?
Že tie svetlá, nech to už dopekla bolo čokoľvek, ho pri úteku vrátili v čase o pol hodinu späť, aby došlo k nehode, ktorej sa predtým vyhol?

Znelo to šialene už v jeho hlave, a veci vyslovené nahlas zneli zvyčajne dvojnásobne šialenejšie, ako keď si ich iba pomyslíte.
Vo chvíľach, keď uvažoval nad touto možnosťou, si nebol istý, či by mu skutočne dobrý psychiater nepomohol. Alebo by mal ísť znovu na vyšetrenie mozgu, pretože ak zažíva takéto vidiny a migrény, je nádor najjednoduchšie vysvetlenie.
Háčik bol ale v tom, že od tej nehody už žiadne migrény nemal. Naposledy ho hlava bolela vtedy, keď ňou narazil pri brzdení do volantu. Dokonca zvažoval aj možnosť, že práve to spôsobilo jeho nenormálny zážitok.4
Bolo by možné, že jeho cesta cez kukuričné pole bola iba falošnou spomienkou, ktorá sa v sekunde nárazu len tak objavila v jeho hlave?
S takým vysvetlením by dokázal žiť, no vyžadovalo to veľkú dávku autosugescie, aby zabudol na to, aký reálny mu ten zážitok pripadal. Nič iné mu nakoniec ani nezostávalo, pretože tu nenašiel nič, čo by dokazovalo opak. Ale aspoň si mohol túto cestu, ktorú už dva mesiace zvažoval, vyškrtnúť.
Už sa sem nemienil vracať.

***

Cestou domov spontánne zaparkoval pri pumpe, neďaleko od miesta, kde došlo k nehode. Zvyčajne tankoval na opačnej strane mesta, takže tu ešte nebol.
Nemal k tomu žiadny zvláštny dôvod, chcel iba dať tomuto miestu zbohom, a pokiaľ to bude možné, širokým oblúkom sa mu v budúcnosti vyhýbať.
Obzeral si predražené bagety a časopisy, ale nič ho neupútalo. Vzal si aspoň kolu, aby nevyzeral hlúpo, keď sa tu motal už niekoľko minút.
Pôjde domov, pustí si nejaký dobrý film, a pokúsi sa zabudnúť na to, že tu vôbec bol.
Položil kolu na pult a hľadal peňaženku, keď ho zo zamyslenia vytrhol hlas z reproduktoru na stene.
„Teraz si zahráme niečo veselšie do tohto depresívneho počasia. Je to starý song, teda aspoň tam odkiaľ pochádzam,“ zasmial sa moderátor. „Nech sa páči milovníci rock’n’rollu, hráme Chuck Berry – Johnny B. Goode!“

Mince mu vykĺzli z prstov a rozkotúľali sa po podlahe.
Snažil sa ich rýchlo pozbierať, len nech je čo najskôr preč.
„Ste v poriadku?“ spýtala sa ho predavačka, keď sa znovu vzpriamil. Bola mladá, nemohla mať viac ako 30. Kvôli drobnej postave ju za pultom plným stojanov s kľúčenkami a inými drobnosťami takmer prehliadol.
„Prosím?“
Neisto si ho prezerala. „Ste bledý, je vám dobre?“
„Áno, ja len…“ snažil sa hovoriť pokojne a nevedel, ako vetu dokončiť. Zdalo sa však, že ho ani nepočula, a prekvapene naňho vyvaľovala oči.
„Nie ste to vy, kto tu mal v auguste autonehodu?“ vyhŕkla jedným dychom a vzápätí sa začervenala. „Prepáčte, že vyzvedám, ale bola som medzi prvými, kto sa k vám dostal. Vy si ma asi nepamätáte. To ja som privolala záchranku.“
„Bol som to ja,“ prikývol. „Nevedel som, že ste tam boli, ďakujem vám.“
Usmiala sa a on si uvedomil, že je celkom pekná. Mala krátke čierne vlasy a veľké oči, cítil sa trochu rozpačito keď na neho bez žmurkania pozerala.

Úsmev jej pohasol, keď sa rozhliadala po predajni a stíšila hlas.
„Je pravda, že mal ten zrazený muž pištoľ?“
„Našli pri ňom revolver,“ pripustil po chvíľke váhania, „ale viac o tom neviem. Aspoň podľa toho, čo mi hovoril ten policajt, mal pozitívne testy na drogy.“
Roztrasene sa nadýchla.
„Panebože, tak je to pravda…počula som reči, že mal namierené práve sem,“ vysvetlila, keď videla jeho zmätený výraz.
„To mi ani nenapadlo.“
„Ľudia narozprávajú všeličo, viete ako to je. Som tu už dva roky a ešte sme žiadne prepadnutie nemali,“ zaklopala na drevený pult, „ale ak je to pravda, možno sme sa práve jednému vyhli. Nechcem tým samozrejme povedať, že je dobré, že ste ho zrazili,“ dodala rýchlo.
„Chápem ako to myslíte,“ pomaly prikývol. V hlave mu vírili myšlienky, nevšímal si ich, aspoň zatiaľ nie.

Všimol si ako zablúdila očami niekam za jeho rameno a tiež sa obzrel. Už za ním čakal nejaký mladík a netrpezlivo prešľapoval na mieste.
Načiahol k nej ruku s mincou, ale nevzala si ju. Naklonila sa cez pult a prehovorila tak potichu, že jej sotva rozumel.
„To je na mňa,“ žmurkla. „Ak je to všetko pravda, tak najmenej, čo môžem urobiť, je pozvať vás na drink.“
Filip sa rozosmial a samého ho to prekvapilo.
„Tak ďakujem, nabudúce ale budem na rade.“
Vyletelo to z neho bez premýšľania, ale netvárila sa odmietavo, len trochu pobavene.
Pri dverách sa ešte obzrel a videl, ako obsluhuje ďalšieho zákazníka. Všimla si jeho pohľad a kývla mu na rozlúčku.

Niekoľko minút ešte sedel na parkovisku a popíjal chladenú kolu. Sledoval zamračenú oblohu a predstavoval si, čo sa môže ukrývať medzi sivými oblakmi.
Keď na sklo začali dopadať prvé kvapky, naštartoval a zamieril domov.
Po celý čas mal pocit, že sa naňho niekto pozerá.
Bolo to zvláštne, ale tá myšlienka ho upokojovala.

Zdieľať tento príspevok:

6 komentárov k “Svetlo z hviezd

  1. Ahoj! Už veeeľmi dlho som nečítala podobný žáner poviedky, ale zhltla som ho na jeden nádych. Páčili sa mi detaily v príbehu, ktoré si popísal. Bolo to akoby jednoduché sa “vlámať” do deju a prežiť ho. Škoda, že pokračovanie nebude, bolo by fajn vedieť, čo sa ďalej odohrávalo… Veľa zdaru pri ďalšom písaní!

    1. Ahoj. Poviedky na pokračovanie všeobecne veľmi nemusím, radšej mám uzavreté krátke príbehy a zvyšok nechávam na fantázii čitateľa 🙂 Ale páči sa mi, ak niektoré príbehy na seba nepriamo nadväzujú, ako to napríklad robí Stephen King, takže možno sa niektoré postavy objavia aj v iných poviedkach. Inak som nečakal, že tento blog objaví aj niekto kto známy 😀 Dosť šok pre mňa bol, keď som zistil, že sa Radka tiež zúčastnila MFC a budeme mať obaja poviedky v rovnakej zbierke 😀

      1. No vidíš, svet je malý 😀 a k dobrému si človek vždy nejako cestu nájde :). Takže začínam tvoj blog sledovať a nadšencom ťa isto odporučím. Chcela som sa inak prihlásiť aj na odber noviniek, ale z nejakého dôvodu mi to nejde.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *