inferio.sk
Richard Brenkuš – Sabotáž na okraji vesmíru

Recenzia: Richard Brenkuš – Sabotáž na okraji vesmíru

Richard Brenkuš – Sabotáž na okraji vesmíru

 

Zlé, škaredé, atómové zbrane

Len málo vecí je pri meniacich sa trendoch modernej prózy istých, no jedným z nich je to, že postapokalyptické príbehy nikdy neomrzia. Človek by si myslel, že už tých zombie vírusov, invázii mimozemšťanov, prírodných katastrof a nukleárnych vojen bolo dosť, ale pohár s pesimistickými víziami budúcnosti ešte nie ani poloplný. A to je dobré! Koho by bavilo čítať o tom, ako bude všetko skvelé a všetci sa budú mať dobre? A kto by podobným kecom uveril?

Richard Brenkuš v tom má jasno. V útlej knižke Sabotáž na okraji vesmíru ponúka príbeh o svete, ktorý šialený diktátor (Kim, si to ty?) na smrteľnej posteli premenil na nukleárnu pustinu. Poslední ľudia na Zemi prežívajú v systéme jaskýň ako najlepšie vedia. Ich neustále boje o každý kúsok priestoru naruší príchod geniálneho mutanta Gaminiho (to je ten sympaťák na obálke), ktorý tvrdí, že s ich pomocou môže opraviť realitu. Je to ale skutočný dôvod, prečo im zaklopal na vchodové dvere?

 

Motívy a alibi

Rozhodol som za začať pozitívne. To, čo sa mi na Sabotáži páčilo, je detailne opísaný život a fungovanie obyvateľov v Hlboku. Kniha nezabúda na to, že hlavné postavy sú stále ľudia, ktorí majú vlastné problémy a slabiny, zažívajú strach, hlad a únavu. Dôsledkom je to, že postavy vyzerajú celkom uveriteľne, no aj napriek tomu som mal problém stotožniť sa s hlavným hrdinom, čo mi zážitok z čítania dosť sťažovalo, keďže kniha je písaná v prvej osobe.

Za najzaujímavejšiu črtu príbehu považujem samotný Transfigurátor, teda prístroj, ktorý dokáže “preprogramovať matrix”. Škoda, že autor jeho teoretickému opisu nevenoval viac priestoru, pretože inak čitateľovi nezostáva nič iné, ako veriť, že nejakým spôsobom funguje.

Tak ako to často býva, najväčšou slabinou ani nie je samotný námet, ale príbeh a konanie postáv, ktoré často kríva na obe nohy. Nechcem vyzrádzať nejaké kľúčové momenty deja, ale spomeniem aspoň to, ako hlavný hrdina prišiel na to, čo všetci ostatní na mutantovi prehliadli. A prečo mu odrazu začalo na obyvateľoch Hlboka záležať, keď predošlé krivdy a zverstvá nemal ani najmenší záujem riešiť? Rovnako záhadné sú motívy Gaminiho, ktorý celú komédiu podstupuje iba kvôli primitívnemu uspokojeniu vlastných chúťok a to aj napriek jeho vysokej inteligencii. Na čo vymýšľať prístroj, ktorého fungovanie potvrdia aj ostatní vedci, keď by svoj cieľ mohol dosiahnuť aj oveľa jednoduchšie?

 

Dlhšia alebo kratšia?

Na to, aká malá knižka Sabotáž je, som sa nemohol zbaviť pocitu, že je v nej veľa vaty. Nie vždy je to na škodu, čítať holú akciu by bol opačný extrém a nájsť ich správny pomer je hotová alchýmia. Táto nerovnováha vyniká najviac v druhej polovici knihy, kde som mal občas dojem, že len pasívne sledujem rozhodnutia postáv bez toho, aby som ich spolu s nimi prežíval. Ku koncu ma poháňala čistá zvedavosť a túžba po nejakom šokujúcom zvrate, ktorý síce nakoniec prišiel, no všetko sa odohrávalo bez akýchkoľvek sympatií k postavám a starosti o ich osud. V tomto prípade by možno nebolo na škodu, ak by mal autor viac priestoru tieto dôležité detaily budovať.

Dlho som premýšľal nad konkrétnymi dôvodmi, prečo mám zo Sabotáže také zmiešané pocity. Podarilo sa mi pomenovať iba zopár, čo je dosť na prd, keď máte napísať nejakú zmysluplnú recenziu. Nakoniec som prišiel k záveru, že Sabotáž na okraji vesmíru nie je zlá kniha. Má svoje nedostatky a nie je ich práve málo, je nevyrovnaná, ale jej čítanie som si užil. Keďže je to autorova prvotina, dá sa nad niektorými vecami prižmúriť oko. Napriek tomu, že ju hodnotím ako priemerné scifi a vrchol zápletky ma skôr sklamal ako šokoval, rád si v budúcnosti od tohto autora prečítam niečo ďalšie.

Zdieľať tento príspevok:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *