Mystery poviedka o tom, ako môžu chyby z detstva človeka prenasledovať celý život, až kým si nevyberú svoj dlh 😉 

Dark road in forest

Muž sa na stretnutie so smrťou neponáhľal. Jeho strieborný sedan bol jediným autom na úzkej a tmavej ceste. Šoféroval opatrne, obe ruky mal pevne na volante a zákruty vyberal s citom. Asfalt bol suchý a po celý čas nestretol jediné auto, za čo bol vďačný.

Prvý krát v živote si sadol za volant s alkoholom v krvi. Nebol opitý, to ani zďaleka nie. Keď máte 64 rokov, mali by ste už vedieť odhadnúť svoju hranicu. Cítil však, ako mu alkohol spomaľuje reakcie a myšlienky sa pohybovali ako v hustom sirupe. Pozorne sledoval hranicu, kde končil dosah diaľkových svetiel. Čakal, že sa niečo nečakane vynorí z tmy uprostred cesty a raz sa mu skutočne zdalo, že sa na krajnici mihol pár oranžových očí. Ale možno sa s ním iba zahrával unavený mozog.

Hlboké vrásky na jeho tvári ešte viac zvýrazňoval dokonale vyžehlený oblek. Kravata ležala na mieste spolujazdca, až príliš mu pripomínala slučku okolo krku a nemohol s ňou voľne dýchať. V aute bolo teplo, zo šedivých vlasov mu stekal pot, ktorý si zotieral už tak mokrými dlaňami. Nepomohlo ani rozopnúť si vrchné gombíky na košeli. Kúrenie však nechával zapnuté, jeho monotónne hučanie ho upokojovalo viac, ako tichý motor.

Aj keď o sebe Alex zvyčajne rozprával s optimizmom ako o mužovi v najlepších rokoch, dnes večer sa cítil ako dieťa. Bol to detský strach, ktorý cítil. Dospelí ľudia sa boja zložitých vecí, ale deti sú priame, keď ležia s otvorenými očami v posteli, presvedčené, že v tme pod nimi sa ukrýva príšera. Dospelý človek vstane a rozsvieti svetlo. Potrebuje presvedčiť sám seba, že tu nič nie je. Možno to je dôvod, prečo dospelí v hororových filmoch tak ľahko zomierajú.

Deti často robia hlúposti, ktoré sú im však odpustené. Aspoň zvyčajne to tak je, že po treste prichádza ponaučenie a zmierenie. Tak prečo jeho staré chyby doháňajú znovu a stále po všetkých tých rokoch? On bol dnes tým dieťaťom. Vedel, že pod posteľou niečo je, chystal sa skloniť cez okraj a preskúmať temnotu. A ak to nebude stačiť, vlezie pod posteľ sám. Tam príšery patria.

 

Teraz sa mu zdalo, že spolu s tým, ako sa rúti tmou, sa pohybuje zároveň proti prúdu čas. Presne 50 rokov späť, keď sa príšerou stal. Rovnako ako teraz, bol aj vtedy začiatok decembra. Možno to bol aj rovnaký deň, Alex si na presný dátum nespomínal.

Bol vonku ešte s ďalšími dvomi spolužiakmi, v tom čase to boli jeho najlepší kamaráti. Vodcom ich partie bol Martin, vysoký a bledý chalan s minimom telesného tuku. Občas niekto zažartoval, že vyzerá ako Lurch z rodiny Addamsovcov, nie však vtedy, ak by ho mohol Martin počuť. Alex bol rád, že sa s ním kamaráti, pretože to bolo bezpečnejšie, ako mať ho za nepriateľa.

Patrik bol jeho dokonalým protikladom. Ak postava Lurcha Addamsa vystihovala Martinov výzor, Patrik bol jasný strýko Fester. Keďže jeho sa nikto báť nemusel, prischla mu táto prezývka a už ho nikto z triedy neoslovoval jeho krstným menom. Chýbala iba plešina, ale postavu mal až komicky mohutnú na ôsmaka. Raz mu niekto povedal, že je taký tučný, že si ani nevidí na vtáka, alebo ho má takého malého, že je to vlastne jedno. Fester vyzeral, že ani sám nevie, ktorá z tých dvoch možností ho má znepokojovať. Keď sa už smiali všetci, s rozpačitým výrazom sa k nim pripojil.

Alex bol rád, že má Martina na svojej strane, Fester si však kamarátov veľmi vyberať nemohol. Bolo záhadou, prečo práve jeho Martin nešikanoval. Úprimne, chlapec ako Fester bol na šikanovanie ako stvorený. Dieťaťom už ale nemal zostať dlho, tak ako nikto z nich.

Ich detské črty začali miznúť s prvým akné, dievčatá sa začali zaobľovať na správnych miestach, ale najväčšia zmena bola v ich osobnosti. Práve vtedy deti začínajú strácať rešpekt pred dospelými a zisťujú, že autorita učiteľov a rodičov je často iba skrývaný strach. Aspoň Alex, Martin a Fester si to uvedomovali a zatiaľ čo v predošlom ročníku sa iba občas zaplietli do problémov, teraz toto umenie dotiahli do dokonalosti. Preto sa ako správni rebeli vykradli von, aj keď to mali zakázané.

Domáce väzenie dostali včera, kvôli tomu čo sa stalo na hodine dejepisu. Včera boli plní ľútosti a pokory, dokonca aj Martin výnimočne počúval riaditeľov rev bez ironického úškrnu. Keď však strach vyprchal, prišiel hnev a pocit krivdy. Deti svoje hlúposti niekedy aj ľutujú. Ich ľútosť je však nespoľahlivá ako aprílové počasie.

„Stále neverím tomu, že nám tá sviňa zakázala všetky výlety,“ povedal Alex už asi tretíkrát v ten deň. Sedeli na hojdačkách detského ihriska, kde sa prestali hrávať už pred mnohými rokmi. Nikto iný tu nebol. Sneh sa držal od minulého týždňa, v ľadovom vetre ale stvrdol na suchý betón a deti mohli na guľovačku zabudnúť.

Martin k nemu otočil svoju bledú tvár, už sa mu na nej začali objavovať vyrážky ako malé vulkány pripravené explodovať. Medzi perami mal zvyšok cigarety, ktorá s každou slabikou poskakovala.

„Tak tomu ver,“ povedal, „ešte nikdy som nevidel matku takú nasranú. Ak by sa vrátila z roboty skôr a zistila, že som tu, nevideli by ste ma do Vianoc.“

Alex na to nič nepovedal. Martin iba málokedy spomínal svojich rodičov. Vedel, že otec s nimi nežije a prekvapilo ho, že Martina môže niekto kontrolovať. Ale to asi všetky matky vedia, aj keď ide o chalana, akým bol Martin.

„Ja som našim povedal kam idem,“ pokrčil plecami Fester a vyceril žlté zuby v prihlúplom úškrne.

„Ty nemáš zaracha?“

„Nie. Mama na mňa síce nahučala, ale otec povedal, že Múmia je len stará zoschnutá kurva a že by sa nečudoval, ak by pod jej kostnatou riťou stolička praskla sama od seba.“

Martin sa zasmial, ale Alex si odfrkol. „To je typické. Nakoniec z toho vyjdeš lepšie ako my dvaja a pritom to bolo celé tvoj nápad.“ Fester len pokrčil mohutnými ramenami, ale tváril sa spokojne.

 

Múmia ich učila dejepis. Bola to stará a krehká žena, len pár rokov pred dôchodkom. Všetci ju volali  Múmia, pretože to bolo prvé, čo vás napadlo pri pohľade na jej suchú, zvráskavenú pokožku. Navyše sa pohybovala tak, akoby mala strach, že jej slabé kosti môžu každú chvíľu popraskať. Nudné dejiny vyzneli v podaní jej roztraseného hlasu ešte nudnejšie, historické popravy a detaily z koncentračných táborov boli len monotónne a ospalé minúty. Táto žena už mala byť na predčasnom dôchodku a sedieť doma so svojimi mačkami, po ktorých bola cítiť.

Určite nepatrila do miestnosti plnej detí, u ktorých sa prebúdzala puberta. Boli to beštie, ktoré striehli na každú známku slabosti a na nej bolo terčov toľko, že bol niekedy problém si vybrať.

Už od začiatku školského roka s ňou mali pravidelne niekoľko konfliktov, ktoré väčšinou skončili len poznámkou. Dráždiť ju sa stalo adrenalínovým športom, pri ktorom skúšali, ako ďaleko sa môžu dostať bez popálenia.

A práve to sa stalo včera. Dostali sa za hranice krajiny s názvom Detská neposlušnosť, keď cez prestávku vylepšili drevenú stoličku za katedrou.

Mal to byť len vtip, pomsta za predošlú neohlásenú písomku. V skutočnosti sa Múmia mala iba zľaknúť a trochu zapotácať. Nechceli, aby skutočne spadla. Alex to opakoval pred riaditeľom aj rodičmi a skutočne tomu veril. Aspoň niekoľko ďalších rokov určite.

Stolička nepovolila, keď si na ňu Múmia sadla. Neozvalo sa ani žiadne vŕzganie starého dreva. Vydržala necelú pol hodinu, čo bolo dosť času na to, aby ich napätie opadlo. Asi mali niekoľko skrutiek vybrať, ale nezostával na to čas.

Bola práve uprostred výkladu o priemyselnej revolúcii, keď sa naklonila dozadu, aby sa mohla oprieť. Ozvalo sa hlasné prasknutie, keď zadná noha stoličky odpadla a Múmia zamávala rukami vo vzduchu, akoby skúšala vzlietnuť. Nakláňala sa stále viac a viac dozadu, až kým zvyšné tri nohy na dlážke neskĺzli a stolička sa s hlasným rachotom neprevrátila.

Múmia padala ako v spomalenom filme, jej hlava len tesne minula roh tabule. Narazila temenom o stenu s hlasným klepnutím. Alex si presne spomínal na ten zvuk, znel prekvapivo duto, asi ako keď poriadne nakopne futbalovú loptu. Na tréningoch si na to často spomenul.

Keď ju videli ležať na zemi s tvárou skrivenou bolesťou a celá trieda stála v šoku pri svojich stoličkách, dostal Alex strach, aký dovtedy nezažil. V panike si stále opakoval: To som nechcel, to bola nehoda, to som nebol ja.

 

To bolo ale včera a aj keď od začiatku vedel, že sú v riadnej kaši, nebolo spravodlivé, aby ich takto potrestali. Je pravda, že Festera neodhováral, ale bol to predsa on, kto skrutky povolil malým vreckovým nožíkom.

„Dvojku zo správania mám na háku, aj opisovanie a nejaký mikulášsky večierok,“ mávol rukou Martin, „štve ma lyžiarsky, na ten som sa tešil od septembra.“ Alex nemal na háku ani mikulášsky večierok, ale nahlas by to nepriznal.

„Jebať na lyžiarsky. To radšej budem sedieť celý týždeň doma,“ vyhlásil Fester. Tentokrát sa neveselo zasmial Alex a zoskočil z lavičky na zem. Jeho podráždenosť rástla, keď videl Festerov ľahostajný úsmev.

„Jasné, veď teba by žiadne lyže ani neudržali. A okrem toho, myslíš že ťa nechajú doma? Zaradia nás ročníkov medzi sopliakov.“ Na to Fester nič nepovedal, ale ten stupídny úsmev mu už zmizol z tváre. „Pre teba to nebude tragédia,“ pokračoval zlomyseľne Alex, „aspoň si skúsiš aké to bude, keď prepadneš.“

Fester sa postavil, na tvári mal ružové fľaky.

„Ak niekto prepadne, tak si to ty.“

„Vážne? A kto ti dáva odpisovať matiku? Na budúcej písomke sa môžeš predviesť, Einstein.“

„Prestaňte,“ zašomral podráždene Martin a tiež zoskočil z hojdačky. Fester sa k nemu otočil, spodná pera sa mu triasla a ruky mal zaťaté do pästí.

„Ste otravní ako môj šesťročný brat. Múmia povedala riaditeľovi, aby nám to všetko zakázal a vy sa tu hádate ako malé deti. Ak chcete na niekoho nadávať, tak nadávajte na ňu. Myslí si, že vyhrala, ale toto jej len tak neprejde.“

Chvíľu nič nevraveli, no hnev z Alexa začal vyprchávať. On sa ako malé decko správať nebude.

„Máš nejaký nápad?“ spýtal sa už pokojným hlasom. Martin namiesto odpovedi odhodil zvyšok cigarety do snehu a odpľul si.

„Ideme.“

 

Kým prišli k domu o niekoľko ulíc ďalej, zmizol aj zvyšok denného svetla a rozsvietili sa pouličné lampy.

Zastali v tieni mimo ich dosahu, aby ich nevidel nikto, kto by náhodou vyzrel von oknom na ulicu. Všetci traja pozerali na posledný z radu domov, okná boli tmavé a studené.

Bol iba o niečo väčší ako garáž Alexovho otca. Obkolesoval ho malý dvor s vyschnutým záhonom kvetov a neveľkou kôlňou. V podobnej doma skladovali drevo a záhradnícke náradie.

„Zdá sa, že nie je doma. Z komína nejde žiadny dym,“ poznamenal Alex.

„Čo keby sme jej nachystali prekvapenie? Vylejeme pred dvere vodu, do dvoch hodín z nej bude pekná šmykľavka. Možno si tentokrát tu gebuľu naozaj rozbije.“

„Drbe ti? To by si sa mohol rovno podpísať,“ krútil hlavou Alex. Fester bol nepoučiteľný, nestačilo mu ani to, ako Múmia narazila hlavou do steny vedľa tabule. Znovu si spomenul na ten zvuk a trochu ho striaslo.

„Kým nás nikto neuvidí, nemajú nám ako dokázať, že sme tu boli. Darček jej tu nechám, žiadny strach,“ prehlásil pokojne Martin a dal si na hlavu kapucňu.

Prebehol cez odhrnutú a posypanú cestu až k umelohmotnej poštovej schránke, pripevnenej k nízkemu plotu, ktorý obkolesoval dvor. Sledovali zo svojho úkrytu v tieni, ako sa ju snaží vytrhnúť a pomáha si kopancami. Alex si bol istý, že tie zvuky musia upútať niekoho pozornosť, ale nedokázal od Martinovej snahy odtrhnúť oči.

Po chvíli sa schránka so škrípaním uvoľnila a Martin ju víťazoslávne zdvihol nad hlavu, aby ju dobre videli. Potom ju hodil do snehu a začal po nej skákať oboma nohami v ťažkých hrubých topánkach. Prestal, až keď z nej zostali iba malé úlomky.

„Teda kámo, tá bude zúriť keď sa vráti,“ zahvízdal Alex, keď sa vrátil k nim.

„Škoda, že neuvidím jej ksicht.“

„Aj ja pre ňu niečo nechám,“ uškŕňal sa Fester a podobne ako predtým Martin, prebehol až k bránke pred vchodovými dverami. Nevideli čo robí, lebo im bol otočený chrbtom, ale odrazu začuli zvuk vody špliechajúcej na kove a snehu. Močil na celú bránku, snažil sa zasiahnuť najmä kľučku, ktorou sa otvárala.

Alex a Martin sa mohli potrhať od smiechu. Martin sa zvalil na kolená a držal sa za brucho, ani on sa nevedel ovládnuť a stále si utieral slzy, keď sa Fester s jeho veľkým bruchom ponáhľal naspäť k nim a snažil sa zapnúť si zips. Keď prišiel až k nim, Alex si nad jeho pravou topánkou všimol tmavý fľak.

„Ošťal si si nohavice,“ oznámil mu a Martin znovu vyprskol.

„Si na rade, Al.“

Alex si premeriaval dom a drevenú šopu vedľa neho. Napadlo ho, že by mohol rozbiť okno kameňom, ale okamžite to zavrhol. Dostal lepší nápad. Odbehol k neďalekému kontajneru na sklo a chvíľu sa v ňom prehrabával, až kým nenašiel to, čo hľadal.

„Čo s tým chceš robiť?“ spýtal sa zvedavo Martin, keď sa vrátil so zelenou sklenenou fľašou.

„Najskôr som tam chcel tiež našťať a šmariť to do tej drevenej šopy,“ priznal sa a Fester zakrochkal od smiechu, „ale táto gebuzina smrdí tak, že to odtiaľ bude vetrať ešte týždeň.“

Spokojne zdvihol fľašu pred oči, aby im ukázal že je v nej ešte asi tretina tmavej tekutiny. Všetci ju očuchali a uznali, že fakt smrdí horšie ako šťanky.

„Podaj mi dynamit a zapaľovač,“ požiadal Festera a tomu zasvietili oči vzrušením.

Fester mal od otca (ktorý zrejme nebol o nič príčetnejší ako jeho syn) delobuchy hrubé ako palec. Volali ich dynamit pre červenú farbu a silu výbuchu, z ktorého im pískalo v ušiach ešte niekoľko minút potom, ako ho odpálili. Mali ich len osem a dnes polovicu už minuli. Toto ale bude stáť za to.

Poriadne obzrel šopu, ktorá stála hneď vedľa domu. Jediné okno na jeho strane nemalo žiadnu sklenenú výplň, bolo však dosť malé. Bude mať iba jeden pokus. Najskôr delobuch vložil do hrdla fľaše a podržal ho tak, aby koniec so zápalnou časťou trčal von ako odseknutý prst. Teraz ho čakala tá horšia časť. Musel delobuch zapáliť, ale nepustiť ho do fľaše skôr, ako dohorí zápalná zmes. Ak by nebol trpezlivý, delobuch by vo vode zhasol. Takto mu ale zostávali len tri sekundy na to, aby ho stihol odhodiť. Radšej nemyslel na to, čo by sa stalo ak by vybuchol ešte v jeho ruke.

Deti ale robia hlúposti, a tak priložil plameň zapaľovača k fľaši. Ruky sa mu pritom trochu triasli. Delobuch začal okamžite syčať a prskať žlté iskry, nos mu zaplnil prenikavý zápach síry a hrozilo, že sa rozkašle. Narovnal sa a pripravil sa na hod, srdce mu divoko tĺklo. Mal nutkanie pustiť delobuch na dno hneď, no iskrenie v ďalšej sekunde prestalo. Teraz!

Uvoľnil zovretie a delobuch spadol do fľaše. To už ale mal ruku napriahnutú a vysokým oblúkom ju hodil smerom k oknu. Zdalo sa, že letí nekonečne dlho, ale presne. Alex bol už presvedčený, že fľaša vybuchne ešte počas letu a sklenené črepy sa rozletia všade naokolo, do snehu a do jeho tváre. Napadlo mu, či by si stihol zakryť aspoň oči a predstavoval si, aké by to bolo mať v nich drobné sklenené ihly.

Fľaša už ale bola vo vnútri malej šopy, keď sa ozval výbuch a zvuk skla narážajúceho do dreva. Záblesk svetla, ktorý vždy sprevádzal výbuch, bol však iný. Bol sfarbený domodra a väčší. Oveľa väčší.

Z malého okna vyprskli kvapky horiacej kvapaliny, tekutý oheň dopadal so zasyčaním do okolitého snehu. Ticho trvalo iba zlomok sekundy, keď vnútro šopy začali pohlcovať plamene. Vzplanula ako suché lístie a pekelné jazyky začali oblizovať steny aj strop.

Nocou sa začal šíriť neľudský krik plný bolesti a paniky. Prichádzal zvnútra vyhne, ktorá ešte pred pár sekundami bola obyčajnou drevenou búdou. Desivý orchester hlasov vyl do noci v agónii, keď sa z plameňov vyrútila malá ohnivá guľa a pobehovala na zasneženom dvore v snahe nájsť úkryt. Bolo to zbytočné, plamene sa jej držali a nepustili, až zostala stáť a horela iba zopár metrov pred Alexom. Sneh v jej okolí sa začal topiť a vzduchom sa šírili zmiešané pachy chemikálie, spálených chlpov a ešte niečoho, čo cítil doma v nedeľu pred obedom. Zdalo sa, že pečené mäso páchne podobne, či už ide o králika na prestretom stole, alebo mačku ležiacu na zasneženom trávniku. A možno by takto páchlo aj ľudské mäso. V tom okamihu bol o tom Alex presvedčený.

Medzi plameňmi sa naďalej ozývali zúfalé zvuky tvorov, ktoré nevedeli v panike nájsť cestu do bezpečia. Koľko ich bolo? Desať? Alebo viac? A čo ten slabý piskot, ktorý medzi ostatnými takmer zanikol? Zdalo sa mu, akoby vrástol do zeme a hodiny sledoval, čo sa deje pred ním.

Na rameno mu dopadla ruka. Otočil sa a videl Martina, ako mu hľadí do tváre ešte bledší ako zvyčajne. Oči sa mu leskli, odrážal sa v nich modrý oheň.

„Musíme vypadnúť!“

Alex nevedel, čo má robiť. Nevedel ani to, či môže niečo urobiť. Martinova vydesená tvár ho však vtiahla naspäť do reality a keď sa nepozeral na plamene šľahajúce do noci, ich hypnotická sila ho prestala pútať na mieste.

Bojuj, alebo uteč, to je inštinkt, ktorý riadi životy všetkých živočíchov bez výnimky. Alex pred touto otázkou stá prvýkrát v živote a vybral si možnosť, ktorú by si v štrnástich zvolil každý. Bez toho, aby tušil, že ju o päťdesiat rokov neskôr bude ľutovať.

 

Ten pach a zvuky bolesti ho však prenasledovali nasledujúce týždne a mesiace spolu so strachom, že niekto príde na to, čo sa stalo.

Vedel, že o tomto by nedokázal presvedčivo klamať a myšlienka na stretnutie s Múmiou ho desila viac než čokoľvek iné.

Múmia sa však do školy už nevrátila. Po Novom roku dostali náhradu a riaditeľ oznámil, že odišla zo zdravotných dôvodov na predčasný dôchodok. Malý požiar šopy nebol žiadnym tajomstvo, ale nikto zrejme nemal tušenie o mačkách, ktoré v nej chovala. Alex sa na to neodvažoval spýtať ani vlastných rodičov. Po nejakom čase z neho strach opadol a prišli dni, kedy na požiar už takmer nepomyslel. Nikdy však úplne nezabudol. O to sa postarali jeho noví sprievodcovia.

Mačky stretával na každom kroku. Najskôr si myslel, že si ich iba viac všíma, no po pár týždňoch bol presvedčený, že ho sledujú. Videl mačku sedávať osamelú na lavičke počas futbalových tréningov. Ďalšia sa občas prechádzala pred ich domom, ignorujúc brechot okolitých psov. Čierny kocúr ho pozoroval z tehlového múriku v deň, keď sa ženil.

Vždy boli nejakým spôsobom s ním, túlavé mačky aj tuční bytoví miláčikovia ho pokojne sledovali, úzke zrenice nehybné a trpezlivé. Na niečo čakali. A v jeden májový deň pred 25 rokmi sa toho dočkali.

 

Jeho dcéra Andrea mala deväť mesiacov, keď ju nechal na dve minúty bez dozoru, v kočíku pri otvorených dverách na terasu. Jej hlasný plač ho prinútil vybehnúť z toalety s napoly stiahnutými nohavicami. Na perinke sedela veľká pruhovaná mačka a bez pohnutia mu pozerala do očí.

„Zmizni!“ vykríkol a vzal hrubý časopis, ktorý bol najbližšie. Stočil ho do tvrdého obušku, ale to už mačka zoskočila na zem a za zlomok sekundy mu zmizla z dohľadu.

Andrea bola hlboko poškriabaná. Červené stopy po pazúroch sa jej tiahli od koreňa nosa až po bradu. Mala šťastie, že neprišla o oko. Chirurg sa snažil ako mohol, ale napriek tomu jej zostalo na tvári zopár viditeľných jaziev. Najväčšia bola biela ako prvý sneh a narušovala jej peknú tvár.

Ešte v ten deň rozhádzal na dvore niekoľko kúskov salámy napchatých otravou na potkany, ale mačky sa ich ani nedotkli. Dokonca niekoľko dní striehol na dvore s nabitou vzduchovkou, no zdalo sa, že ho už prestali sledovať. Možno si už vybrali svoju krvavú odplatu. Napriek tomu cítil pach spáleného mäsa vždy, keď sa pozrel na Andreine jazvy. Naposledy to bolo dnes v nemocnici, ale na jej tvári pod obväzmi ich takmer nebolo vidieť.

 

Cítil, ako sa k tomu miestu blíži a o pár minúť skutočne uvidel nasprejované červené čiary na asfalte.mTu sa to stalo. Zastal pri krajnici a vypol motor, nastalo neobyčajné ticho. Svetlá zhasli a na pár sekúnd nevidel vôbec nič, kým si jeho oči nezačali na tmu zvykať. Za oknom rozoznával slabé obrysy stromov. Andrea pred dvomi dňami na rovnakej ceste došla tiež k tomuto miestu, na rozdiel od neho však v aute nebola sama. A na rozdiel od neho nezastala z vlastnej vôle.

Podľa jej vlastných slov, keď sa po operácii na pár minút prebudila, jej pred autom prebehlo nejaké malé zviera. Vynorilo sa z lesa len pár metrov od nej a tak inštinktívne strhla volant na stranu. Auto zišlo z cesty a v jarku sa prevrátilo na strechu. Našťastie nestratila vedomie a dokázala si privolať pomoc aj napriek niekoľkým zlomeninám a bolestiam v bruchu. Druhý pasažier, ktorému do narodenia chýbali tri mesiace, také šťastie nemal.

 

Alex tu sedel v tichosti niekoľko minút, okná sa z jeho dychu zahmlili tak, že už nevidel von. Zdalo sa mu, že sa vonku niečo hýbe a počul tiché cupotanie na streche a kapote. Koľko ich prišlo vyrovnať staré účty? Koľko sa ich prišlo pozrieť, ako sa vzdáva? Vzduch bol ťažký a vlhký, nahmatal spínač na dverách a pootvoril okno. Na spotenej tvári pocítil studený vánok prenikajúci dovnútra. Chlad ho rýchlo preberal a účinky alkoholu vyprchávali rýchlejšie, ako by si želal. To nie je dobré. Chcel to mať za sebou skôr, než ho opustí odvaha.

Dúfal, že prísť sem bude stačiť na splatenie celého dlhu. Jeho rodina si už úroky odniesla. Oprel si hlavu o sedadlo a zavrel oči. Cestu mali voľnú. Počul, ako v tme okolo auta škrabú stovky pazúrov po asfalte.

Naslepo spustil okno až dole, aj keď dieťa v ňom kričalo, aby to nerobil. To dieťa bolo presvedčené, že vonku (pod posteľou) je príšera. Ale deti môžu robiť hlúposti. A niekedy si ani neuvedomujú, na ktorej strane posteli ležia.

Zdieľať tento príspevok:

2 Comments

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *